Obeť trestného činu
Každý z nás sa môže stať obeťou trestného činu. Nezáleží na tom, o aký trestný čin ide, či je to krádež alebo ublíženie na zdraví. Každý človek spracováva informácie a zážitky iným spôsobom a bezprostredne po trestnom čine môže zostať zranený alebo rozrušený.
Po takomto zásahu do práv a osobnej integrity, často nevie, čo má robiť, aké má práva a čoho sa môže domôcť. Preto je dôležité, aby osoby zasiahnuté trestným činom mali možnosť sa v zrozumiteľnej forme dozvedieť o svojich právach a porozumeli im. Rovnako tak je podstatné, aby vedeli, čo ich čaká v prípade trestného konania a aký je postup po podaní trestného oznámenia.
Kto je obeťou trestného činu?
Obeťou je každá fyzická osoba, ktorej bolo ublížené na zdraví, spôsobená majetková škoda, morálna alebo iná škoda alebo ublížené iným spôsobom v dôsledku trestného činu. Pod ublížením na zdraví sa rozumie konanie, ktoré spôsobilo zranenie - od modrín, odrením až po vážnejšie zranenia. Ublížené iným spôsobom sa vzťahuje najmä na ohrozenie alebo zásah do iných práv, napr. práva na súkromie (šírenie nepravdivej správy či vyhrážanie, obmedzovanie osobnej slobody).
Každý, kto sa cíti ako obeť trestného činu sa za ňu aj považuje, a to až dovtedy, kým nie je preukázaný opak alebo nie je zrejmé, že ide o zneužitie postavenia obete. Pôjde najmä o prípady, keď sa trestný čin nestal alebo keď sa niekto snaží získať „výhody“ z postavenia obete, napr. požaduje odškodnenie za škodu, ktorá nebola spáchaná trestným činom.
Pre status obete nie je podstatné či bolo podané trestné oznámenie alebo či bol páchateľ zistený alebo trestne stíhaný. Človek sa stáva obeťou ihneď potom ako mu bolo ublížené v dôsledku trestného činu. Nie je potrebné, aby trestný čin ohlásil alebo požiadal niekoho iného, aby ho ohlásil. Rovnako tak, pre využitie práv, ktoré obeti prislúchajú, nie je potrebné podávať žiadnu žiadosť alebo čakať na rozhodnutie.
A čo príbuzní?
Sú aj tí obeťami?
Príbuzní nie sú považovaní za tzv. primárnu obeť, avšak podľa zákona o obetiach im prislúchajú niektoré práva. Najmä právo na poskytnutie odbornej pomoci. Za obeť sa však považujú príbuzní toho, kto v dôsledku trestného činu zomrel. Títo príbuzní majú rovnaké práva ako akákoľvek iná obeť (vrátane práva na odbornú pomoc či odškodnenie). Pod príbuzným je potrebné rozumieť rodičov, deti, súrodencov, manžela/ku, osvojenca, osvojiteľa, osobu, ktorá žila so zomrelým v jednej domácnosti alebo bola na ňom závislá.
Kto sú obzvlášť zraniteľné obete?
Právna úprava odlišuje aj kategóriu tzv. obzvlášť zraniteľných obetí. Tieto obete sa často stávajú obeťami pre niektorú zo svojich charakteristík alebo ide o obete trestných činov, ktoré majú závažný dopad na obeť a zasahujú ju vo viacerých aspektoch (napr. kombinácia telesných zranení spojených s inou traumou), príp. vzhľadom na vzťah páchateľa k obeti je možné, že dôjde k opakovaniu trestného činu.
Zákon o obetiach tieto obete vymedzil osobitne za účelom zdôraznenia potreby ich ochrany, zabezpečenia špecifického prístupu orgánov činných v trestnom konaní a umožnenia prístupu k špecializovanej odbornej pomoci a to:
01.
Deti.
03
Osoby so zdravotným postihnutím.
05
Obete nenávistne motivovaných trestných činov (t .j. trestných činov, ktoré sa udiali kvôli určitej vlastnosti človeka, napr. etnickej príslušnosti, sexuálnej orientácie, viery, atď.).
02
Osoby staršie ako 75 rokov.
04
Obete domáceho násilia, obchodovania s ľuďmi, niektorého z trestných činov proti ľudskej dôstojnosti (napr. znásilnenie, sexuálne zneužívanie).
06
Obete iných trestných činov, ktoré sú vystavené vyššiemu riziku viktimizácie (t.j. vzniku ďalšej ujmy v dôsledku trestného činu, napr. vo forme opakovaného vyhrážania, zastrašovania alebo pokračovania v páchaní trestného činu páchateľom, necitlivého správania štátnych orgánov alebo ich nečinnosti pri zabezpečení ochrany). Toto vyššie
riziko je zisťované na základe individuálneho posúdenia a previazané najmä na vzťah obete k páchateľovi alebo závislosti od páchateľa.
Obzvlášť zraniteľným obetiam prislúcha najmä právo na poskytnutie špecializovanej odbornej pomoci, ktorá reaguje na ich potreby. V trestnom konaní sú jednotlivé orgány (t. j. polícia, prokuratúru, súd) povinné k nim pristupovať so zvýšenou citlivosťou a napr. konzultovať výsluch s psychológom.